Tomáš Gibej

Prečo nefungujeme správne, I.časť: Pračlovek v 21. storočí

3c6e2ea4-5828-4323-a864-279bf3ef205e
3c6e2ea4-5828-4323-a864-279bf3ef205e

Dnešný článok by som chcel venovať malej úvahe o tom, kto sme a na čo sme adaptovaní a že tu niečo nesedí na tom, v akom prostredí žijeme a ako vyzerajú naše telá.

Ako Charles na Galapágach nemal čo robiť

Píšem tento článok, som hladný, ako sviňa, smädný ako ťava, cítim sa, ako zbitý pes, no stále som človek. Homo sapiens sapiens – človek dnešného typu. Všetci, ktorí čítame tento článok, sme ľudia. Prekvapko, čo? Ako sme vlastne vznikli? Ja nie som evolučný biológ, ani filozof, ani wikipédia. Tak len spomeniem strýka Charlesa, ktorý v devätnástom storočí vytvoril zaujímavú teóriu o tom, že sme vlastne nespadli z neba, ale tak nejako sa náš živočíšny druh postupne vyvíjal, až dospel do dnešnej podoby. A ani tá dnešná podoba nie je konečná, ale ani pán Boh netuší, ako budeme vyzerať a fungovať o pár piatkov v budúcnosti. Jedná sa o starú známu evolučnú teóriu, resp. Darwinovu teóriu prirodzeného výberu. Základy evolučnej teórie siahajú ešte pred dobu Charlesa Darwina (vlastne prazáklady siahajú až do antického Grécka), no tú najznámejšiu podobu sformuloval práve on.

Veľmi stručne a mojimi slovami. Odhliadnuc od nezodpovedaných až metafyzických otázok o pôvode života, jednoducho vieme, že na Zemi je život. Tento život sa neustále vyvíja a z jednoduchších foriem života vznikajú zložitejšie formy. Aby sa život zachoval (čo je predpokladám jeho hlavným cieľom), potrebuje sa prispôsobovať zmenám prostredia. A prirodzený výber funguje asi nasledovne: Pri vzniku nového života (z lásky kozičky a capíka sa narodí kozliatko) sa v genetickej informácii môžu objaviť náhodné mutácie (napríklad bude mať kozliatko druhú hlavičku). Ak sa táto mutácia ukáže ako výhodná (náš, už adolescentný capík, bude môcť jednou hlavičkou papkať trávičku a druhou hlavičkou mékať a baliť kozičky), bude mať daný jedinec viac potomkov, alebo väčšiu šancu vôbec nejakého potomka mať (bude ho ľúbiť viac kozičiek). Tým pádom jeho zmutovanú genetickú informáciu zdedí viac potomkov a aj oni budú mať viac potomkov atď., atď. No a za mnoho generácií budú pobehovať samé dvojhlavé kozičky a capíkovia. A takto sa živočíšne druhy modifikujú a tiež vznikajú nové živočíšne druhy (Kozulus dvojhlavus africanus).

No a takto sa raz ukázalo niektorým opiciam výhodné chodiť po dvoch. Napríklad ľahšie nosenie jedla. Alebo vzpriamená postúra znamená menšiu plochu vystavenú priamemu slnečnému žiareniu, teda menšie prehrievanie organizmu, čo mohlo znamenať mnoho. Ukázalo sa tiež výhodné mať väčší mozog (o tom si povieme ďalej v článku). Len v stručnosti zodpoviem otázku, ktorá sa možno mnohým teraz vynára: “A prečo potom nie je výhodné pre každý živočíšny druh mať väčší mozog?” Nuž pravdepodobne preto, lebo veľký mozog je veľmi energeticky náročný, čo v dobách vzácnosti obživy neveští nič dobré. No a prečo práve u ľudí veštilo? Tak to ja neviem. Skrátka postupný vývoj, ktorý mohla odštartovať úplne nevinná náhodná mutácia.

Táto teória je dnes všeobecne uznávaná (a tvárme sa, že je nespochybniteľná, aj keď nespochybniteľné nie je absolútne nič – s výnimkou nášho milovaného panovníka Roberta). Čo je pre náš článok z týchto tvrdení kľúčové? To, že takýto vývoj sa neudeje za pár minút, trvá dokonca o čosi dlhšie, ako ranné zápchy na obchvate. To znamená, že trvá niekoľko miliónov rokov. Poďme si to zrátať. Život vznikol pred asi viac ako 3,5 miliardami rokov. Hominizácia (“poľudšťovanie” alebo formovanie rodu Homo) začala asi pred 14 miliónmi rokov. Prvý vzpriamený človek sa objavil asi pred dvoma miliónmi rokov, no a toho si priblížme teraz trochu viac.

Hominid! Vystrite sa, prosím!

Homo erectus. Ako už názov napovedá (nie, nie je to gay s erekciou, vy prasce!), tak ide o človeka vzpriameného. Keby sme dnes stretli na ulici rodinku Homo erectov, tak by sme si povedali, že sú veľmi “ľudsky vyzerajúci”, hlavne od krku dole. A to je pre nás veľmi podstatný fakt. Teda podoba a funkcionality našich organizmov, ktoré máme ja, ty, on, ona, sused z tretieho a aj jeho žena, bola v takmer rovnakej podobe, ako dnes, už pred dvoma miliónmi rokov. Samozrejme, že za tie dva milióny rokov toho prirodzený výber ešte pomenil dosť a človek, ktorého by ste dnes na ulici neupodozrievali, že pochádza z praveku, tak je starý iba cca 8 až 45 tisíc rokov. Lenže gro funkcionality našich tiel bolo hotové pri príchode Homo erecta.

g

No a práve o ére Homo erecta začíname hovoriť aj ako o ére rozkvetu takzvaných lovcov-zberačov. Začlenením mäsa do stravy našich predkov a jeho tepelné spracovanie umožňovalo míňať podstatne menej energie na trávenie a túto energiu využiť na rast a “platenie” za veľký mozog. A veľké mozgy boli pre lovcov-zberačov veľkou výhodou, napriek ich vysokej energetickej spotrebe. Efektívny lov a zber si vyžaduje intenzívnu spoluprácu – zdieľanie jedla, informácií a iných zdrojov. Okrem toho si tiež vyžaduje komplexné kognitívne schopnosti, o ktorých sa opiciam ani nesnívalo. Pokročilé schopnosti komunikovať, hodnotiť, predpokladať, čo si myslí druhý človek, schopnosti potláčať svoje vlastné potreby na úkor skupiny, pamäť, dedukcia, indukcia atď. Práve rozvoj organizovaných lovov v tlupách mal za následok ešte významnejší nárast mozgovej kapacity. No a rozvoj čoraz výkonnejšieho mozgu spustil kaskádu zmien, ktoré neodvratne zmenili prostredie, v ktorom žijeme.

Kultúrna evolúcia na drogách

Od začiatku vývoja ľudstva človek len veľmi obmedzene menil svoje prostredie a kultúrna evolúcia s naturálnou selekciou kráčali veľmi podobným tempom. A teda telá, ktoré v tých časoch naši predkovia mali, korešpondovali s prostredím, v ktorom žili. Lenže, ako už vieme, mozog začal brať steroidy a tie za dobrú cenu predal aj kultúrnej evolúcii. Nahúckal jej, že by sa mala prestať vliecť slimáčim tempom, ako jej zaostalá sestra- naturálna selekcia. A tak začala kultúrna evolúcia dopovať.

Piľní domajší a poľní hospodár alebo ako sa z evolúcie stala revolúcia

Ten podnet, ktorý kultúrnu evolúciu takto urýchlil, bol pravdepodobne prechod od spôsobu života lovcov-zberačov k usadlejšiemu spôsobu života – vznik poľnohospodárstva a transformácia populácie na prevažne farmárov-roľníkov. Najstaršie dôkazy o tejto veľkej transformácii majú cca 10 000 rokov. Veľký mozog uvažuje a napadlo mu: “Čo keby sme si začali pestovať vlastnú obživu a nemusíme sa tu naháňať za zvieratami a modliť sa, že je dosť čučoriedok v lese ako magori?” Tento prechod sa tiež samozrejme neudial zo štvrtka na piatok, ale keď zoberieme do úvahy časovú os vývoja ľudstva, tak sa udial za zanedbateľný časový úsek. A tak sa z kultúrnej evolúcie stala kultúrna revolúcia.

Keby za človekom v dobách začiatku poľnohospodárstva prišiel pán Boh, alebo samotný Charles a povedal by mu:

“Počuj človek, ak začneš farmárčiť, tvoja strava bude veľmi monotónna, čo spôsobí obrovské zdravotné komplikácie. Tvoj život bude oveľa ťažší, lebo budeš musieť pracovať od úsvitu do súmraku. Tvoji blízki budú umierať na infekčné choroby a budú sa vo veľkom zabíjať z najrôznejších dôvodov. S postupom času sa niektoré z týchto prvotných problémov minimalizujú, niektoré pretrvajú a vyskytnú sa tiež nové problémy, ktoré ti teraz nejdem vysvetľovať. No čo je najhoršie, našliapneš tak nezastaviteľnú kultúrnu revolúciu a tvoji potomkovia budú jedného dňa počúvať Justina Biebera alebo si nechajú narásť dlhé brady, len aby sa mohli bicyklovať na starých, rozheganých bicykloch a čítať Allena Ginsberga. Tak čo, ideš do toho, človek?”

Asi by odpovedal jedno obrovské, presvedčivé: NIE!

Lenže za človekom nebol ani Boh ani Charles a človek nebol hlúpy a spravil to najlepšie, čo vedel. Keby sme v tej dobe žili ja či vy, konali by sme asi úplne rovnako. Potrava je vzácna, začneme si pestovať vlastné veci! To je nápad! Ocitáme sa teda na počiatku rozkvetu kultúrnej revolúcie.

f

A potravy máme zrazu dosť (akurát bacha na neúrodu – vtedy sme nahraní), aj nejaké zvery dokonca chováme, žijeme usadlejším spôsobom života, môžeme sa množiť! A myslím tým MNOŽIŤ! Let´s do it like they do on the discovery channel! A máme tu mnohopočetné rodiny, máme tu čoraz viac ľudí, čoraz hustejšie osídlenia a zhoršujúce sa hygienické podmienky no a s tým spojené nové trable v podobe nových smrteľných ochorení ako cholera či mor. Jeme to, čo si dopestujeme – spravidla jeden či dva druhy nejakej plodiny a zriedka si doprajeme čosi iné, pretože je to nedostupné, vzácne, skrátka toho nie je dostatok pre také kvantum ľudí. No a keďže ešte celkom nevieme, ako fungujú naše telá, tak si neuvedomujeme, že takáto jednostranná strava ničí naše zdravie, že máme chronický nedostatok niektorých vitamínov či iných, pre zdravé fungovanie nevyhnutných, nutrientov. No a pracujeme, paradoxne oveľa viac, ako predtým, pretože sa musíme starať o to, čo pestujeme, musíme živiť svoje mnohopočetné rodiny. Dokonca aj naše deti musia pracovať. A táto práca nám paradoxne zdravie ničí – opakovaním monotónnych pohybov bez adekvátnej kompenzácie. S viac ľuďmi prichádza viac nezhôd a konflikty, ktoré vyúsťujú do absurdného vraždenia človeka človekom.

Čo takto skúsiť ešte tvrdšie drogy? Nazveme ich priemysel!

No ale s viac ľuďmi máme viac mozgov. Nástrahy nového prostredia, ktoré si vytvárame, dokážeme odbíjať jednu za druhou. A prostredie meníme stále viac a viac a vznikajú nové a nové nástrahy, s ktorými musíme zápasiť. Prispôsobujeme sa, vymýšľame a všetky zmeny prostredia sa dejú obrovskou rýchlosťou. Na porovnanie s rýchlosťou naturálnej selekcie si zoberme napríklad to, koľko miliónov rokov trvalo, kým sa z fešáckej lebky Australopiteka postupne vyvinula naša dnešná lebka. A porovnajme to s tým, že trvalo len pár storočí, kým sme miesto prepravy na koňoch začali lietať do vesmíru. Akoby sme porovnávali šprint Usaina Bolta a Stephena Hawkinga.

Využívaním potenciálu našich mozgov sme sa dopracovali k ďalšiemu, ešte prevratnejšiemu, urýchľovaču kultúrnej revolúcie. Vymysleli sme, a začali sme využívať, stroje. Uaaa, to je nápad! Spaľovanie fosílnych palív, parostroje, samé nové výzvy a podnety. Priemyselná revolúcia! A kaskáda extrémnych zmien naberá na obrátkach. Ak prechod od lovcov-zberačov k poľnohospodárstvu posadil kultúrnu evolúciu do rakety a pasoval ju na kultúrnu revolúciu, tak priemyselná revolúcia posadila kultúrnu revolúciu na intergalaktickú super-raketu, pohybujúcu sa rýchlosťou len o kúsok menšou ako svetlo. No a po všetkých týchto zmenách tu máme dnešok, súčasnú civilizáciu so všetkými svojimi kladmi a zápormi, so všetkými svojimi vymoženosťami, absurditami, youtubermi a hipstermi.

Keď sa nadopovaná stretne s naturálnou

Keď si to zrekapitulujeme, tak sa tu dnes ocitáme v prostredí, ktoré kultúrna (r)evolúcia extrémne, ale že extra-extrémne zmenila. A ocitáme sa v ňom s našimi ultra-zaostalými paleolitickými telami, ktoré naturálna selekcia absolútne nestíha prispôsobovať. A to je vlastne pointou dnešného článku. Poukázať na to, že tu niečo nesedí a že naše telá jednoducho nepatria do prostredia, ktoré sme si vytvorili. No a teraz je na nás, ako sa k tomu postavíme.

Och och, mali by sme sa azda vrátiť k spôsobu života našich dávnych predkov? Blbosť. Za prvé, nikto netvrdí, že to boli super-zdraví ľudia, ktorí si žili veselo, až kým ich nezožral šabľozubý tiger. A za druhé, neuveriteľné pokroky a výdobytky modernej civilizácie vieme predsa využiť vo svoj prospech, tak prečo sa ich máme vzdávať!

Na nás zostáva uvedomenie: “Aha ok, takže žijem v prostredí, ktoré je super, má nespočetne veľa výhod a vymožeností. Lenže moje telo má tak trochu zaostalý hardvér a to musím vziať do úvahy, inak na to doplatím! Musím vziať do úvahy, na aké podmienky bolo moje telo vytvorené, ako asi malo byť využívané a skúsiť mu tieto podmienky v adekvátnej miere vytvárať, aby dokázalo správne fungovať. Ak zistím, že určitého stimulu mám príliš málo (napríklad pohyb), alebo ho mám príliš veľa (napríklad cukor) alebo je ten stimul úplne nový (čítanie, sedenie), tak viem, že to znamená problém.

No a konkrétnejšie sa touto problematikou budeme zaoberať v druhej časti tohto článku. Popíšeme si, ktoré najväčšie nezhody vyplývajú z novátorského prostredia a zastaraného tela, ako nás tieto nezhody ovplyvňujú a hlavne, čo by sme mohli spraviť na to, aby sme nimi netrpeli. Takže na teraz sa lúčim a prajem veľa zdaru na ceste životom, ktorý miestami pripomína snahu rozbehať Windows 10 na 486tke:)

P.S.:Veľa nápadov a myšlienok na tento článok som čerpal z knihy od Daniela E. Liebermana – “The Story of the Human Body”.

Prejsť na druhú časť článku

 

About author View all posts

Tomáš Gibej

Som v prvom rade človek. V druhom rade som človek, ktorý pracuje piatym rokom ako osobný tréner. V treťom rade som človek, ktorý neustále hľadá spôsoby, ako zlepšiť kvalitu života, či tak nejako sa to hovorí. Vo všetkých ďalších radoch som človek, ktorý rád cestuje a objavuje, ktorý rád cvičí a medituje, ktorý rád priberá a chudne. Som tiež človek, ktorý píše túto stránku aby sa podelil o svoje nekonečné vedomosti a skúsenosti, aby mal pocit, že je z neho aký-taký úžitok v spoločnosti. No a nakoniec som človek, ktorému sa zväčša ako-tak darí uspokojovať svoje fyziologické potreby, aj bezpečie a istotu pociťujem, lásky a spolupatričnosti sa mi niekedy tiež dostane, aj úcty a uznania sa zvyknem dočkať- tak sa teraz trochu sebarealizujem.

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

%d bloggers like this: