Tomáš Gibej

Prečo nefungujeme správne, III. časť – Ako nás energia navyše môže zabiť

Illustration of an outline of a body Killed by Junk Food

Tento článok je tretia (a hádam aj posledná) časť série článkov o tom, prečo, ako názov napovedá, nefungujeme správne. Nepochybujem, že ste vydedukovali, že existuje aj prvá a druhá časť článku. Ak ste ich nečítali, tak ja vám sem opäť trúfalo hodím linky, v nádeji, že si pekne kliknete SEM a potom SEM a ničím nerušení si s patričným entuziazmom pozriete prvú, potom druhú a vrátite sa sem, k tretej časti.

Keďže sa však na tejto planéte pohybujem už niečo vyše štvrť storočia a viem, ako sa niektoré veci majú, tak do tohto postupu nevkladám veľké nádeje a budem rád, ak aspoň túto časť dočítate, keďže ste už tu. Takže pokorne sa vám poďakujem, že ste ochotní venovať môjmu článku časť drahocenného času a zhrnutie prvej a druhej časti vám v rýchlosti napíšem sem.

Zhrňujúci citát prvej časti:

“Aha ok, takže žijem v prostredí, ktoré je super, má nespočetne veľa výhod a vymožeností. Lenže moje telo má tak trochu zaostalý hardvér a to musím vziať do úvahy, inak na to doplatím! Musím vziať do úvahy, na aké podmienky bolo moje telo vytvorené, ako asi malo byť využívané a skúsiť mu tieto podmienky v adekvátnej miere vytvárať, aby dokázalo správne fungovať. Ak zistím, že určitého stimulu mám príliš málo (napríklad pohyb), alebo ho mám príliš veľa (napríklad cukor) alebo je ten stimul úplne nový (čítanie, sedenie), tak viem, že to znamená problém.“

Zhrňujúci citát druhej časti:

“Keď si to v krátkosti zhrnieme, tak topánky, sedenia a čítanie sú pre naše telá prekvapivé novinky a pokiaľ to nevezmeme do úvahy a nespravíme pár opatrení v našich životoch, tak skôr či neskôr začneme pociťovať nesúlad medzi našimi telami a prostredím, v ktorom žijeme.

Tieto veci, ak ich neriešime, nám dokážu život dosť znepríjemniť a skomplikovať. No zväčša nepredstavujú priame ohrozenie života. V tretej časti článku si popíšeme veci, ktoré bohužiaľ už ten potenciál majú a o to dôležitejšie bude identifikovať ich a niečo s nimi začať robiť!”

Citujem sám seba, tak to je dosť drsné! No ale späť k dnešnému článku. Ako záver z druhej časti napovedá, tak v tej dnešnej sa budeme zaoberať asi najzávažnejšími nezhodami, vyplývajúcimi z nesúladu našich tiel a prostredia, v ktorom žijeme. Tak poďme sa rovno pozrieť na ne. Dá sa to celé krásne zastrešiť pod jeden ucelený názov:

“Príliš veľa energie a príliš málo pohybu”

Teraz si možno vravíte, niečo ako:

“Uaau, to sú mi novinky teda. Však to viem už dávno, že keď budem menej žrať a viac sa hýbať, tak budem zdravší/zdravšia. Tak aké prevratné fakty mi tu chceš ponúknuť, šuhaj?”

No, uvidíme, či budú prevratné, no v niečom by vás obohatiť mohli.

Príliš veľa energie

Prirodzený výber postrehol, že sa niečo deje

V prvej časti článku sme spomínali poľnohospodársku revolúciu, ktorá zmenila stravovacie návyky ľudí na nepoznanie. Prví farmári žili pred 500 až 600 generáciami. Na väčšine sveta sa farmárčenie objavilo asi pred 300 generáciami. Z evolučného hľadiska to nie je veľmi veľa času na to, aby sa udiali kritické zmeny, ako napríklad vznik nového živočíšneho druhu. Je to však dosť času na to, aby sa v genetickej výbave človeka udiali niektoré zmeny. No a práve poľnohospodárstvo zapríčinilo niektoré z nich.

Jednou z nich je tvorba enzýmu laktázy aj v dospelosti. Ľudia pred poľnohospodárstvom nemuseli v dospelosti tvoriť enzým na štiepenie mliečneho cukru- laktózy, pretože, len čo ich v detstve prestali matky kojiť, žiadnu laktózu už neprijímali. Avšak po domestifikácii zvierat ako kozy či kravy, ktoré poskytujú mlieko, sa ukázala ako výhodná selekcia génov, ktoré umožňujú tvorbu laktázy aj v dospelosti.

Ďalšou génovou adaptáciou, ktorá sa uskutočnila, je selekcia takých génov (napr. tzv. TCF7L2 gén), ktoré podporujú vylučovanie inzulínu po jedle a teda pomáhajú sa vysporiadať s výkyvmi hladiny cukru v krvi. Tieto výkyvy sa stali v poľnohospodárskej ére samozrejmosťou, keďže sa začalo jesť oveľa viac sacharidov. Vďaka tejto génovej adapácii však boli naši predkovia-farmári chránení pred cukrovkou druhého typu.

Niektorým zmenám v stravovaní, ktoré poľnohospodárstvo prinieslo sa však náš genofond prispôsobiť nedokázal. Veľkou nepríjemnosťou pre našich predkov-farmárov boli hlavne kritické nedostatky niektorých vitamínov alebo iných esenciálnych živín, ktoré pramenili z príšernej monotónnosti v strave. A to nevravím o tom, že im z toho muselo už aj pekne hrabkať, keď museli do seba pchať každý jeden deň trebars krumple a ja neviem trebars dáky čudesný chlebík. A na narodky pohár kozieho mlieka, jeeeej.

Zaujímavosť: Niekedy sme na tieto nedostatky, ako veľmi rozumný a vynaliezavý živočíšny druh, reagovali kultúrnou evolúciou. Pellagra je závažné ochorenie, ktoré vzniká pri nedostatku vitamínu B3 v strave. Prejavovalo sa najmä u farmárov, ktorí jedli prevažne kukuricu, ktorej vitamín B3 je viazaný na niektoré látky, čo ho robí nedostupným pre náš zažívací trakt. A tak farmári z radov pôvodných obyvateľov Ameriky začali vyrábať špeciálnu kukuričnú múku, zvanú “masa”. Namáčali kukuricu do akéhosi alkalického roztoku, čo nie len uvoľnilo vitamín B3, ale aj zvýšilo podiel vápniku. Akožee, ako na to prišli chalani, tak to fakt netuším. Niečo mi vraví, že ani oni netušili, no aj tak bravó!

Kalórie za lacno, berte kým sú

Takže pozitívne je, že náš genofond sa aspoň niektorým zmenám životných podmienok už čiastočne prispôsobil. No ani zďaleka nie tak, ako by sme to potrebovali dnes, v ultra-zmenenom prostredí.

Ako už vieme, pár tisícročí po poľnohospodárskej revolúcii nastala priemyselná revolúcia, ktorá priniesla v stravovaní ďalšie zmeny. Minimálne také veľké, ako tá poľnohospodárska, ak nie väčšie. Tou najväčšou zmenou je to, že sa prišlo na to, ako efektívne, rýchlo a lacno vypestovať a vyrobiť to, po čom ľudia milióny rokov prahnú: tuk, škrob, cukor a soľ. Výsledkom je extrémny prebytok lacných a veľmi kaloricky-hustých potravín.

Zoberme si napríklad samotný cukor. Jediný dostupný zdroj cukru pre pračloveka bol med. No a na to, aby ho náš pračlovek, nazvime ho Jožo vôbec získal, tak sa musel poriadne zapotiť. Hodiny kráčania a hľadania, šplhanie na strom, zápasenie so včelami, no nemal to ten Jožo veľmi ružové. A to mohol byť rád, ak vôbec na nejaký med z času na čas natrafil (a nešlohli mu ho Peťo s Mišom). Technologický pokrok však znamenal to, že cukor sme sa vo veľkom naučili vyrábať. A jeho dostupnosť zaznamenala najdramatickejší nárast v 70tych rokoch minulého storočia, kedy chemici prišli na to, ako kukuričný škrob premeniť na cukrový sirup (vysoko-fruktózový sirup).

Dnes je to veru strašne náročné, sadnúť do auta, ísť do potravín a kúpiť si za málo peňazí enormné množstvo najrôznejších zdrojov cukru.

Za zmienku stojí aj vývoj cien jednotlivých potravín. Zoberme si napríklad, nikoho iného, ako slávnu Ameriku. V rokoch 1985 až 2000, kedy kúpna sila doláru klesla o viac než 50%, tak cena ovocia a zeleniny sa zdvojnásobila, cena rýb stúpla asi o 30% a cena mliečnych produktov ostala zhruba rovnaká. No zároveň cukrovinky a sladkosti zlacneli asi o 25%, tuky a oleje o 40% a sladené nápoje o viac ako 65%. A čo taká veľkosť porcií? V roku 1955 Vám priemerná objednávka hamburgeru a hranoliek vo fastfoode priniesla cca 412 kilokalórií. Dnes rovnaká objednávka znamená v priemere 920 kilokalórií.

Zaujímavosť: Áno, moderná strava je síce lacná, no na 1 kcal energie, ktorý získame z “industriálneho jedla” sa spotrebuje 10 kcal na jeho rast, zber, výrobu, spracovanie…Takže dopad na našu planétu je obrovský. Smutné. No bohužiaľ, je nás veľa, tak aj planéta veľa trpí.  Nič proti môjmu vlastnému živočíšnemu druhu, ale dúfam, že nás tu prestane tak rapídne pribúdať. A tiež dúfam, že Elon Musk bude so svojimi plánmi na kolonizáciu Marsu úspešný.

A prečo vlastne tak prahneme po tých veciach?

Milióny rokov trvajúci zápas o to, aby sme získali dostatok jedla zrejme dobre vysvetľuje, prečo ľudia preferujú spracované potraviny s ľahko dostupnou energiou, ktoré majú vysoký obsah cukru, tuku, soli a nízky obsah vlákniny. Šlo predsa o prežitie. Po tuku túžime, lebo poskytne veľa energie, po cukre túžime, lebo je to veľmi rýchlo dostupná energia. A vláknina? Kto by už len túžil po vláknine, ktorá žiadnu energiu neposkytne, práve naopak nás o nejakú môže pripraviť!? Takže je to úplne normálne a prirodzené, že práve po takýchto potravinách najviac prahneme. No a dnešný svet nám to umožňuje.

No a na tomto je krásne vidieť to, o čom vlastne celá táto séria článkov je – že existuje veľká nezhoda medzi tým, ako sú vyvinuté naše telá a medzi tým v akom prostredí a v akých podmienkach žijeme. Mechanizmy, ktoré sú staré niekoľko miliónov rokov a ktoré nás nútia túžiť po hromade kalórií stoja na jednej strane. Prostredie, kde sú tieto mechanizmy úplne zbytočné, pretože sa nemusíme deň čo deň strachovať, či neumrieme od hladu, stojí na druhej strane. No a toto prostredie nám umožňuje plniť zastaralé požiadavky našich tiel, máme k dispozícii haldy cukru, haldy tuku a to všetko úplne bez námahy a takmer zadarmo (netvrdím, že potraviny nič nestoja, ale určite dokážeme za veľmi lacno získať veľmi veľa kalórií – kebyže chceme, stačí si kúpiť kilo cukru za cca jedno euro a za pár minút si vieme do úst nasypať 4000 kilokalórií…pointa je, myslím, jasná).

A prečo vlastne máme takú tendenciu priberať?

Priemerné percento tuku u primátov je 6% a čerstvo narodené “primátčatá” majú asi 3%. U praľudí lovcov-zberačov to bolo pre novorodeniatka okolo 10%, v detstve sa toto číslo vyšplhalo na 25% a v dospelosti trochu kleslo na 10% u mužov a 20% u žien. Z evolučného hľadiska za to, stručne povedané, môže veľký mozog. Áno bohužiaľ, byť aspoň trochu bystrejší, ako šimpanz si vyžaduje svoju daň. Veľký mozog, ktorý sa u ľudí vytvoril, tak spapá priemerne 20% energie z kľudového metabolizmu. No a matky musia živiť nie len svoje veľko-mozgé telá, ale aj veľko-mozgé telá svojich potomkov. Len samotná tvorba mlieka spotrebuje 20-25% energie. Takže pre matku znamenal tuk čosi ako životné poistenie.

Ďalšia vec je, že život lovca-zberača si vyžadoval každodennú niekoľko hodinovú chôdzu, často krát o hlade, takže schopnosť vytvoriť si dostatočné zásoby znamenala rozdiel medzi životom a smrťou a bola teda kritická pre schopnosť reprodukcie. Prežívali teda najmä tí jedinci, ktorí mali gény, podporujúce schopnosť ukladania tuku.

Dnes sú nám však takéto gény na dve veci…na nič a na hovno. Lenže, ako sme si vraveli v prvej časti, nie je to len taká jednoduchá záležitosť pár generácií, aby sme tieto gény stratili. Čiastočne však možno je vidieť malé pozitívne prispôsobenia v našom genfonde. A to vďaka  nešťastníkom z južnej Ázie, pacifických ostrovov, či pôvodných obyvateľov Ameriky. U všetkých sa poľnohospodárstvo objavilo podstatne neskôr ako vo vyspelejších kolískach civilizácie a všetci z nich, sú po kontakte s modernou industriálnou diétou ešte oveľa náchylnejší na vznik civilizačných ochorení typu obezita, diabetes 2 či srdcovo-cievne ochorenia, ako napríklad my, Európania. Z toho vyplýva, že náš genofond má v tomto smere oproti ich genofondu trochu navrch. Bohužiaľ, je mi ich ľúto, ale mali by si z toho zobrať ponaučenie: “Nezahrávaj si s fast-foodmi, ak tvoji predkovia nezačali farmárčiť aspoň pred 500 generáciami”.

No aj tak, načo by sa takáto zmena v genofonde mala nejako urýchlene uskutočňovať? Veď predsa na infarkt či diabetes umierame zväčša až potom, ako sme splodili potomkov a to, že na tieto ochorenia trpíme už počas života môže byť prirodzenému výberu jedno. Prirodzenému výberu nejde o to, aby sme boli zdraví a šťastní, pokiaľ to nemá priamy vplyv na našu schopnosť rozmnožovať sa. Aj obézny človek s cukrovkou a rakovinou pankreasu si rád užije intímne zblíženia s opačným pohlavím (najprv som chcel napísať sex, ale toto je cool). No a jeho plodnosť tiež nemusí byť týmito ochoreniami znížená, takže prirodzený výber s jeho diagnózami nemá najmenší problém.  

A čo je na tomto celom to najtragikomickejšie? Že moderná doba nám nie len sprístupnila ohromný nadbytok energie ale zároveň nám umožňuje vykonávať úplné minimum pohybu.

Príliš málo pohybu

Je priam až neuveriteľné, ako nám moderná doba umožňuje prežívať v pohodlí, takmer bez pohybu. A to nie deň či dva, ale každý deň!

Nehýbte sa! Veď na čo aj…

Ukážeme si to na príklade jedného obyčajného dňa jedného obyčajného človeka. Bude sa volať Marcel. Marcel ráno vstane, otvorí chladničku a zje niečo, čo uvidí – ideálne niečo, čo netreba ani len náznakom pripravovať. Oblečie sa, ak má náhodou čas, tak si umyje zuby a ide do roboty. Dostane sa do nej, samozrejme, autom. V robote si sadne a sedí pred počítačom, nahadzuje pár tabuliek, pozerá youtube…až dokým kolega nezakričí “Kto chcete akú pizzu na obed?”. To ho donúti  prvý krát sa za dnešný deň reálne zamyslieť, či má chuť viac na klobásu a olivy alebo štyri druhy syra. Táto hĺbavá úvaha ho donúti vstať zo stoličky, spraviť 8 krokov, vrátiť sa naspäť a radostne zvolať: “Heuréka! Dám si Hawai, ako vždy.” Následe musí počas pracovnej doby vstať a chodiť ešte dva krát, prvý krát je to 17 krokov na wc. Druhý krát celých 26 krokov, aby zobral pár dokumentov z druhého poschodia (ešte šťastie, že tam majú výťah a nemusí ísť aj hore schodmi). Cestou z práce sa ešte zastaví vo svojom obľúbenom fast-foode, kde si, samozrejme z auta, objedná jedlo, ktoré…(už 10 minút sedím a rozmýšľam, k čomu to jedlo prirovnať, nechce sa mi už rozmýšľať, vzdávam sa)…skrátka je to kalorické jedlo. V pohodlí domova sa po náročnom dni uloží na gauč, kde si len v kľude pred telkou hovie, kým nezaspí. (A samozrejme, celý jeho deň sa odohral pri príjemnej izbovej teplote, takže ani na termoreguláciu zrovna veľa energie neminul.)

No a k tomu nám moderná doba poskytuje neúrekom vynálezov a zlepšení, ktoré všetky spolu výrazne šetria množstvo energie, ktoré za deň spálime. Práčky, umývačky riadu, vysávače, rôzne otvárače, elektrické strojčeky, tašky na kolieskach, diaľkové ovládače….skrátka desiatky vecí, ktoré nám kalóriu po kalórii šetria množstvo energie, ktoré za deň spálime. A my veľmi radi šetríme energiou. Pretože opäť to máme v génoch. Išlo predsa o prežitie – čím viac energie ušetríš, tým väčšia šanca, že prežiješ.

Pre porovnanie, o koľko menej energie za deň v dnešnej dobe spálime nám poslúži tzv. koeficient PAL (physical activity level). Tento koeficient udáva pomer medzi energiou, ktorú za deň spálite a medzi energiou, ktorú by ste za deň spálili, ak by ste nič nerobili, len v kľude ležali v posteli. Teda, ak by jeho hodnota bola 1, znamená to, že ste naozaj celý deň ležali a neurobili nič. Tento koeficient sa pre mužov, lovcov-zberačov udáva 1,85, zhruba toľko ako aj pre farmárov a ľudí, ktorých každodenná činnosť od nich vyžaduje, aby boli väčšinu dňa aktívni. Pre mužov z dnešných rozvinutých krajín je tento koeficient 1,56 (v menej rozvinutých krajinách je to 1,61, pretože chudáci majú menej výťahov a elektrických zubných kefiek). Inými slovami, ak roľník priemernej veľkosti spáli za deň 3000 kcal, tak jeho dvojča, pracujúce v kancelárii spáli cca 2500 kcal, teda o 500 kcal menej. No a tento rozdiel je veľmi vysoký. Pokiaľ dvojča z kancelárie výrazne nezredukuje množstvo energie, ktoré za deň prijme, alebo výrazne nezvýši množstvo energie, ktoré spáli (napríklad cvičením), tak 500 kcal denne navyše znamená, už za pomerne krátku dobu, výrazné zvyšovanie telesnej hmotnosti a začínajúce zdravotné problémy, ktoré môžu vyústiť až do tých najškaredších scenárov.

Nejde len o to, že spálime menej kalórií

A v celej tej záležitosti o pohybe nejde len o to, že za deň spaľujeme výrazne menej kalórií a zahrávame si s takými drobnosťami, ako srdcovo-cievne choroby či diabtes.

Ak počas života dostatočne nezaťažujete vaše kosti chodením, behaním či inými aktivitami, vaše končatiny a chrbtica jednoducho nebudú mať prečo zosilnieť. Vždy keď sa hýbete a vaša telesná hmotnosť a svaly vyvíjajú silu na kosti, spôsobujete v nich miniatúrne poškodenia, ktoré si ani nevšimnete, no tieto poškodenia sú kriticky dôležité pre správny rozvoj kostí. Telo sa s nimi musí vysporiadať, musí na nich neustále reagovať a kosť zosilnie (platí tu rovnaký princíp, ako keď sa snažíte vybudovať svalovú hmotu v posilňovni – svaly preťažíte, spôsobíte v nich malé poškodenia, s ktorými sa telo musí vysporiadať). Obzvlášť kritické je to v období dospievania. Pokiaľ vaše deti nemajú pravidelné pohybové stimuly, ich kosti zostanú slabé a krehké. V dospelosti sa dá tiež zaznamenať určitý progres v hrubnutí kostí, no ani zďaleka nie taký veľký, ako v detstve.

Mnohým z vás je určite dobre známy pojem osteoporóza. Osteoporóza je ochorenie, prejavujúce sa ubúdaním množstva kostnej hmoty, čo vedie k oslabeniu pevnosti kostí a k zvýšenej lámavosti. A nie je náhoda, že osteoporóza bola v minulosti diagnóza takmer nepoznaná. Takže áno, myslíte si správne- jej hlavnou príčinou je opäť nezhoda medzi nami a prostredím.

Vznik osteoporózy je podmienený mnohými faktormi, na ktoré teraz nemáme priestor, napíšem len, kto je najviac ohrozený jej vznikom a z toho si viete krásne vydedukovať, ktoré faktory pre jej vznik sú tie najkritickejšie. Najpravdepodobnejšie bude osteoporóza postihovať ženu po menopauze, ktorá vedie sedavý spôsob života, ktorá veľmi necvičila, keď bola mladšia, ktorá neprijíma dostatok vápnika a vitamínu D a ktorá navyše fajčí.

Zaujímavosť: Aj vy máte problémy so slávnymi zubmi múdrosti, ktoré sa určite dajú skôr označiť za bandu debilov, ako za zuby múdrosti? Toto je tiež dôsledok nesúladu našich tiel a prostredia. Dnešné spracované jedlo nekladie veľké nároky na naše žuvacie svaly. Zuby múdrosti sa nám jednoducho nezmestia do úst, pretože sme čeľuste nezaťažovali dostatočným žuvaním a tie nedorástli do potrebnej veľkosti.

Zaujímavosť k zaujímavosti: Zubné kazy Vám asi niečo hovoria tiež. Myslíte, že aj šimpanza trápia zubné kazy? K tejto problematike postačí keď napíšem len heslá ako “cukor” a “nezhoda medzi nami a prostredím”. A to, že dnes odstraňujeme najmä symptómy (teda chodíme k zubárovi) a nie príčiny (teda konzumácia cukru) sa volá dysevolúcia – teda my vieme, čo je v neporiadku, vieme, čo s tým máme robiť, no nerobíme to, takže v tomto smere ľudstvo miesto krokov pred, robí kroky vzad. A áno, viem, že toto nesúvisí s podnadpisom “príliš málo pohybu”, no súvisí to s problematikou celého článku, takže som v pohode.

Smrtiaci potenciál

Takže príjem potenciálne obrovský, výdaj potenciálne minimálny. Sám o sebe, zvýšený príjem kalórií znamená, že máte väčšiu šancu výrazne si komplikovať zdravotný stav. Sám o sebe, znížený výdaj energie znamená, že máte väčšiu šancu výrazne si komplikovať zdravotný stav. Takže asi netreba ani ďalej rozvíjať, čo znamená kombinácia oboch.

Najväčším strašiakom života je smrť. Aké prekvapivé. Nechcem veľmi moralizovať a písať klišé o tom, ako si musíme chrániť naše zdravie a naše životy, lebo je to to najcennejšie, čo máme. Všetci vieme, že to je pravda, no z neznámych príčin nás tento fakt akoby vôbec netankoval a má často minimálny efekt na naše každodenné rozhodnutia. Raz si to uvedomujeme viac, raz menej a každý spraví s informáciami, ktoré sa k nemu dostávajú to, čo s nimi spraviť vie.

Bolo by náročné a zdĺhavé, pokúsiť sa podrobnejšie objasniť hlavné súvislosti prebytku kalórií a nedostatku aktivity s ohrozením našich životov. Existuje kvantum súvislostí, kvantum príčin a následkov a ani sa nedajú jednotlivé ochorenia a ohrozenia popísať samostatne, keďže jedno nadväzuje na druhé, spolu ovplyvňujú tretie atď. Pokúsim sa len stručne načrtnúť podstatu. Zoberme si najčastejšie príčiny úmrtia v dnešnej dobe. Sú nimi srdcovo-cievne ochorenia a rakovina. Ruka v ruke s nimi kráča obezita a inzulínová rezistencia, vyúsťujúca do cukrovky druhého typu. Na to, ako každé z týchto ochorení súvisí s nadbytkom kalórií a nedostatkom aktivity by sa dal napísať samostatný článok (teda asi aj kniha).

  • pri obezite je súvislosť s nadbytkom kalórií a nedostatkom pohybu celkom zrejmá….
  • pri inzulínovej rezistencii a cukrovke druhého typu tiež. Neustály zvýšený príjem kalórií, najmä príjem jednoduchých sacharidov a tým pádom neustále zvýšená hladina inzulínu v krvi spôsobí, že časom receptory na inzulín prestanú byť senzitívne. A aj napriek prítomnosti inzulínu v krvi sa správajú, akoby tam žiaden nebol….
  • pri srdcovo-cievnych ochoreniach je tiež tento vzťah dosť evidentný. Ateroskleróza, ochorenie tepien, pri ktorom sa v poškodených tepnách ukladajú tukové látky, najmä cholesterol, je tichým a veľmi nebezpečným zabijakom.  Takéto poškodené tepny sú, pod nánosom uložených tukových látok, užšie. Pravdepodobnosť infarktu či mŕtvice tak rapídne stúpa. Ateroskleróza vzniká nevhodnou stravou, najmä jej nadbytkom. Najrizikovejšie sú opäť jednoduché sacharidy, ktoré doslova šmirgľujú steny tepien. Nevhodné hydrogenované tuky robia bordel v pečeni – hladina LDL cholesterolu stúpa, HDL klesá. Nadbytok soli zvyšuje krvný tlak, čo na poškodené tepny zrovna blahodárne nepôsobí. Nedostatok vlákniny v strave je ďalší problém – vláknina totiž udržuje hladiny LDL nižšiu. No a nedostatok pohybu je problém samozrejme tiež – slabšie srdce, horšia cirkulácia krvi…
  • taktiež rakovina je popri množstve iných faktorov spájaná s dlhodobým nadmerným príjmom kalórií ako aj nedostatkom pohybu. Najmä rakovina reproduktívnych orgánov u oboch pohlaví. U žien hlavne – prsníky, maternica, vaječníky. U mužov prostata. Že prečo, to si skúste naštudovať, ak Vás to zaujíma:) Momentálne si netrúfam pokúšať sa popisovať mechanizmy vplyvu nadbytku kalórií na vznik rakoviny reproduktívnych orgánov…

A aby som nezabudol na starý-známy stres,ktorý všetko toto ešte výrazne komplikuje. Chronický stres je tiež krásnym príkladom toho, aká obrovská nezhoda vznikla medzi nami a prostredím, ktoré sme vytvorili. Stres vo svojej pôvodnej fukncii, takmer úplne stratil význam. Dnes sme vystresovaní napríklad z toho, že nedajbože prídeme o prácu, nebudeme mať na nájom a budeme musieť možno aj pár mesiacov bývať u rodičov alebo kamarátov (v bezpečí, v teple, s dostatkom pitnej vody a jedla, kde asi to posledné, čo nám hrozí je útok predátora- teda jedine, že by sa tam vyskytoval agresívny a krvilačný pudel). No teda, skutočne život-ohrozujúci stav. 

Načrtol som len veľmi zjednodušený pohľad na celú problematiku, v ktorej vzťahy sú oveľa oveľa zložitejšie a nefunguje to čierno-bielo štýlom: cukor=ateroskleróza. Úplne evidentné však je to, že všetky tieto komplikácie a problémy sú výsledkom nesúladu medzi našimi telami a prostredím, aké sme vytvorili a žijeme v ňom (áno, túto vetu som napísal už asi nekonečnokrát, ale nevadí, veď o tom tento článok je) .

Záver

S pokrokom, ktorý ľudstvo dosiahlo, sa podarilo výrazne znížiť mortalitu, teda úmrtnosť, no na druhej strane výrazne stúpla morbidita, teda chorobnosť. Inými slovami, percento ľudí, ktorí žijú, no trpia nejakým závažným ochorením, je veľmi vysoké. Pokrok určite nechcem odsudzovať, pokrok je skvelý. Keďže nemusíme už od prvého dňa života zápasiť o prežitie, máme v detstve oveľa viac energie dostupnej na to, aby sme boli vyšší, krajší (teda minimálne ja), s lepšie vyvinutým mozgom a máme tak skvelé podmienky na to, aby sme žili zdravý a dlhý život. Len s pokrokom prišli aj hrozby, ktorým zatiaľ veľmi efektívne nedokážeme čeliť.

Dalo by sa povedať, že všetky popisované ochorenia sú čiastočne akousi “daňou za pokrok”, teda daňou za to, že sme dokázali výrazne predĺžiť ľudské životy a je teda normálne, že sa u nás objavujú ochorenia, ktoré boli predtým neznáme (inými slovami, ľudia predtým stihli umrieť skôr, ako by stihli mať rakovinu či infarkt). Podľa mňa však táto daň vôbec nemusí byť taká vysoká, aká v súčastnosti je. Určite je v našich silách dožiť sa nielen vysokého veku, ale prežiť život bez toľkých zdravotných komplikácií, ktoré sú v konečnom dôsledku tým, čo nás o ten život nakoniec s najväčšou pravdepodobnosťou pripraví.

No a pýtate sa, aké sú teda tie konkrétne opatrenia? Čo teda robiť? No veď predsa viac sa hýbať a menej žrať, ako som spomínal na začiatku…a ako ste vedeli aj doteraz, no možno ste boli o trochu menej odhodlaní to aj naozaj začať praktizovať:) No a hlavne, ak máte deti, tak myslite predovšetkým na ich zdravie.

PS: Článok je kapánek dlhší, ako som plánoval. Musíte ma mať radi, ak ste sa dostali až sem! (takže ak sa až sem dopracovala aj nejaká sympatická nezadaná slečna, tak mi napíš správu, budeme spolu šťastní na veky!)

About author View all posts

Tomáš Gibej

Som v prvom rade človek. V druhom rade som človek, ktorý pracuje piatym rokom ako osobný tréner. V treťom rade som človek, ktorý neustále hľadá spôsoby, ako zlepšiť kvalitu života, či tak nejako sa to hovorí. Vo všetkých ďalších radoch som človek, ktorý rád cestuje a objavuje, ktorý rád cvičí a medituje, ktorý rád priberá a chudne. Som tiež človek, ktorý píše túto stránku aby sa podelil o svoje nekonečné vedomosti a skúsenosti, aby mal pocit, že je z neho aký-taký úžitok v spoločnosti. No a nakoniec som človek, ktorému sa zväčša ako-tak darí uspokojovať svoje fyziologické potreby, aj bezpečie a istotu pociťujem, lásky a spolupatričnosti sa mi niekedy tiež dostane, aj úcty a uznania sa zvyknem dočkať- tak sa teraz trochu sebarealizujem.

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

%d bloggers like this: