Tomáš Gibej

Čo si myslím o CrossFite (I. časť)

11030989_10205307168310181_228672357_o

Pred pár rokmi, keď som len začul slovo CrossFit, vyvolalo to vo mne podmienenú reflexnú reakciu- smiech. No a keď som sa dokonca stretol s niekým, kto prehlásil, že sám praktikuje túto čudesnú zmes dvíhania čajníkov, vyskakovaní na bedničky a najdementnejších zhybov, aké som kedy videl, tak sa môj smiech zvrhával do čohosi, čo pripomína vyháňanie diabla. Keď sa stretnem s crossfiterom dnes, popýtam sa ho na vzpieranie, v duchu si ponadávam, že aj keď je ten zmrd o 10 kíl ľahší, tak zrejme drepuje viac ako ja a poprajem mu pekný deň.

Vyzerá, že som svoj postoj za ten čas trochu zmenil. Začalo to jedného dňa, kedy som si uvedomil, že sa v tej posilke začínam nejako nudiť. Svoje tréningy beriem ako samozrejmosť, ako štandardnú dávku heroínu, ktorá mi už po tých rokoch veľa blaha neprináša. Fakt, že v posilke pracujem často od rána do večera mi na chuti cvičiť veľmi nepridával tiež. O nejakých “výsledkoch” môjho cvičenia sa už nedalo ani hovoriť, prišli pocity frustrácie, apatie k cvičeniu. Nebaví ma cvičiť, tak ako môžem vôbec trénovať iných ľudí, moje hobby je v hajzli, moja práca je v hajzli, veci, ktorým som venoval veľmi podstatný diel svojho času začínajú byť veľmi neisté a takto sa celý môj život začal dostávať do slepej uličky. Prečo som radšej nešiel do IBM, ako štandardný absolvent VŠ? Prečo neviem hrať na gitare? Alebo husle! Jeeej, husle, to by bolo úžasné!

Po čase ma trápili úplné idiotiny, či z minulosti, či z budúcnosti, no a keď sa mi dokonca zapáčili piesne od Nelly Furtado, okamžite som začal konať. Logicky, vyústenie nespokojnosti v mojom živote ma donútilo vyhľadávať a implementovať zmeny, veľa zmien. Áno áno, ja viem, že to má byť článok o CrossFite, však tam za chvíľku už budem!

Jednou z vecí, ktoré som sa chcel vždy naučiť, ale nikdy som si netrúfal, bolo vzpieranie. Tie dva cviky, čo občas dávajú v telke, hlavne počas olympiády, pri ktorých sa protagonisti strašne pučia a potom buď zdvihnú alebo nezdvihnú tú činku nad hlavu. Napísal som teda jednému kamarátovi, s ktorým sme kedysi začínali cvičiť, či náhodou nevie o niekom, kto by ma to vedel naučiť. Ten kamarát sa pred niekoľkými rokmi vydal na bezbožnú dráhu dvíhania čajníkov a v nejakom videu som videl, že popri hraniu sa s čajníkom robil aj niečo, čo sa podobalo vzpieraniu. Preto som dúfal, že mi odporučí nejakého veľmajstra vzpierača- NEcrossfiťáka, ktorý by bol schopný ma to naučiť. Vyjadril sa, že vzpieranie predsa tvorí podstatnú časť jeho tréningov, že ma to môže naučiť on. Bol som spočiatku dosť skeptický, lebo veď CrossFit. A fakt, že bol licencovaný CrossFit-tréner mal pre mňa asi takú výpovednú hodnotu, ako keby mi vodič MHD povedal, že mi odprednáša všeobecnú teóriu relativity v starobylej chetitštine. Nuž, ale nedbal som, niečo snáď vedieť bude.

Co si myslim o crossfite- bus driver

A tak som sa ocitol prvý krát v živote pred crossfitovou halou, alebo takzvaným “boxom”. Pred vstupom som si nasadil kapucňu a tváril sa, že som len zblúdilý piker, ktorý ani nevie, aký je rok. Vnútri ma čakala hneď séria prekvapení. Čakal som, že tam bude partička vychrtlíkov pobehovať ako splašené kury a potom dostávať čudné záchvaty na hrazde. No práve sa cvičili mŕtve ťahy a poviem Vám, že technika, akou sa cvičili bola sto krát lepšia, ako technika priemerného cvičenca v posilke. Baby aj chalani, všetci si fičali a druhé prekvapenie prišlo, keď som začal skúmať, aké asi váhy dvíhajú. No o dosť väčšie ako som si myslel. A aj tí slabší, ktorí tam toho veľa nemali, tak cvičili natoľko pekne, že sa na nich dalo pozerať. Určite viac ako na borca, ktorý si nasadí háky, armádu dvadsiatkových kotúčov na každú stranu a potom vyzerá, že sa nevie rozhodnúť či ide dole- nejde dole, húpe sa ako konárik vo vetre, čakám kedy sa dohúpe a začne cvičiť a zrazu zistím, že to už sa jeho “séria” schyľuje ku koncu.

No a ďalšie prekvapenia sa už len valili jedno za druhým. Môj kamoš nielen, že vedel o čom hovorí, sám vedel  skvelo vzpierať, vedel mi to parádne vysvetliť a ukázal mi plno komplementárnych a strečingových cvikov, bez ktorých by som sa pri vzpieraní nezaobišiel. Žasnem. Môj pohľad na CrossFit sa začínal obracať o hodne stupňov. Bol som unesený z toho, že konečne po veľmi dlhej dobe som aj ja v niekoho rukách a mám možnosť sa naučiť nové veci. Aspoň na chvíľu som aj ja klient, ktorý počúva a učí sa a nie som opäť v roli trénera, ktorého sa každý všetko pýta, ale nikto mu nepovie nič nové.

Toto som fakt potreboval! Bol som tak rád, že sa učím nové veci, že som si skoro ani nevšimol, aký som tam vlastne žebrák. To, že pri vzpieračských cvičeniach ma lámali detské váhy a vedľa mňa chlapec dvíhal cez sto kíl ako papieriky, to ma až tak nevzrušovalo- veď sa len učím techniku a oni to robia už dlho. Ale to, že moje pokusy o hlboký drep nedopadli najlepšie, to ma už sralo! Môj starý dobrý klasický drep tam nebol ani považovaný za drep a keď som šiel úúúplne dole do pravého hlbokého drepu, moje váhy utrpeli značný škrt cez rozpočet. Váhy mi klesli minimálne o tretinu a veru zapotil som sa pri slabých asi 120 kg. Ten môj kamoš, ktorý vážil asi o 8kg menej ako ja, dal tých 120 kg tiež- dvadsať krát. To keď som videl, mal som chuť si znovu pustiť Nelly Furtado…Iiiii´m like a biiiiiiiiird..kurva! Ale udržal som sa a na hlbokých drepoch som začal makať. Dnes už sa moje váhy pomaličky blížia tam, kde boli na klasickom drepe.

Takže CrossFit, veľmi si ma prekvapil. Zbavený predsudkov som si začal zisťovať informácie, čo to ten CrossFit vlastne je…

…v druhej časti tohto článku si napíšeme, čo ten CrossFit vlastne je a trochu ho porovnáme s klasickým cvičením v posilňovni…

Skúste si pozrieť aj iné moje články

Viac mojich článkov

About author View all posts

Tomáš Gibej

Som v prvom rade človek. V druhom rade som človek, ktorý pracuje piatym rokom ako osobný tréner. V treťom rade som človek, ktorý neustále hľadá spôsoby, ako zlepšiť kvalitu života, či tak nejako sa to hovorí. Vo všetkých ďalších radoch som človek, ktorý rád cestuje a objavuje, ktorý rád cvičí a medituje, ktorý rád priberá a chudne. Som tiež človek, ktorý píše túto stránku aby sa podelil o svoje nekonečné vedomosti a skúsenosti, aby mal pocit, že je z neho aký-taký úžitok v spoločnosti. No a nakoniec som človek, ktorému sa zväčša ako-tak darí uspokojovať svoje fyziologické potreby, aj bezpečie a istotu pociťujem, lásky a spolupatričnosti sa mi niekedy tiež dostane, aj úcty a uznania sa zvyknem dočkať- tak sa teraz trochu sebarealizujem.

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

%d bloggers like this: