Tomáš Gibej

Prekonávanie komfortu nie je jednorázovka

DSCN4999

Keďže sa už pár rôčkov venujem trénerstvu, tak by som Vám chcel priblížiť jeden jav, alebo ako to nazvať- úkaz, ktorý pozorujem už dosť dlho najmä v súvislosti so snahou o zlepšenie zdravia či pri honbe za vysnívanými postavami. Ľudia začnú cvičiť a majú pocit, že spravili neskutočnú obetu. V zásade aj spravili, keďže sa často krát z úplného ničnerobenia rozhodli vykročiť do neznáma a brodiť sa v temných vodách odriekania koláčikov a pravidelného potenia v posilke. Jedného dňa sa u nich objavila, alebo sa veľa rokov kumulovala, vôľa, ktorá ich núti prehodnotiť svoje stravovacie návyky a núti ich začať sa hýbať. Či už je to spôsobené pociťovaním vplyvu času a spôsobu života na svojom tele, alebo X-tým pohľadom do zrkadla, ktorý sa stal spúšťačom vety: “Tak takto to už nepude, kámo”. Takýto človek sa často plný entuziazmu vyberie do športového obchodu, nakúpi farebne zladené komponenty od ponožiek po fľašu na vodu a začína nový život. Podumá, čo vie o výžive, pozisťuje nejaké informácie a začne meniť svoje stravovacie návyky. Raňajší biely rohlíček s maslom a džemom, aj keď veľmi neochotne, vymení za zdravšie sa tváriaci grahamový, alebo nebodaj ešte tmavší- celozrnný rohlíček. Z vrstvy masla ubudne polovica a klasický džem vystrieda ten, kde je napísané: “so zníženým obsahom cukru”. Pribudne desiata v podobe fit-tyčinky, z obedov sa vytratia prílohy ako ryža či zemiaky a večerné chipsy…tie ostanú večernými chipsami, ale s morskou soľou! Mučiareň v podobe ranných behov alebo stacionárnych bicyklov je už v plnom prúde. Tí, ktorí mali k dispozícii tých informácii o čosi viac, tak neostanú len pri týchto aktivitách, ale začlenia do svojho režimu aj nejakú formu cvičenia proti odporu (či už posilka alebo domáce klikovanie- v horšom prípade domáce brušákovanie, ale o tom potom). Dalo by sa nájsť veľa podobných príkladov, pretože každý implementuje rôzne, viac či menej efektívne, zmeny svojim vlastným spôsobom.

Funny woman with expander

Musím povedať, že napriek tomuto satirickému opisu tieto kroky obdivujem! Obdivujem, keď niekto vyvinie akúkoľvek snahu posunúť svoj život na inú úroveň. To, že fit tyčinky sú všetko možné len nie fit, alebo pravidelný nesprávne vykonávaný beh môže len prehĺbiť problémy s krížami, nie je predmetom tohto článku. Nie je teda podstatné, o aké veľké alebo aké efektívne zmeny sa tu jedná, podstatné je, že sa niekto rozhodol obetovať časť svojho komfortu a urobiť zmeny, ktoré by mu mali priniesť výsledky v podobe lepšieho zdravia, lepšej postavy, alebo trebárs aj menšej únavy počas dňa. Predmetom tohto článku nie je ani fakt, že takéto zmeny sú často veľmi krátkodobé a väčšina takýchto snažení sa končí tak rýchlo ako sa začala. Áno to je klasický scenár, niekto sa pre niečo nadchne, začne niečo robiť, chvíľu ho to drží a zrazu bum- koniec, všetko je tam, kde bolo. O tom by sa dalo napísať X ďalších článkov- kam sa podela “motivácia”, prečo ľudia zlyhávajú a ako neskončiť znovu na tých istých chodníčkoch…

Tento článok chcem zamerať na iné prípady. A to také, kedy sa tieto zmeny uchytili a stali sa úplne bežnou súčasťou života. Zoberme si teda ako príklad vymysleného pána D., ktorý je jedným z tej menšiny, ktorá pri svojich nových návykoch aj vydrží. Jeho zóna komfortu sa stáva o tieto zmeny obohatená a dať si na raňajky grahamový rohlíček miesto bieleho, alebo iné “obete”, už nie je prekonaním komfortu ale samozrejmosť. Kríže držia, všetko poslúcha, všetko je super. Prvotné zmeny sú už úplne zabehané, no pán D. nadobudol dojem, že spravil strašnú obetu, tým že sa vzdal bieleho pečivka a tým, že miesto ranného prevaľovania sa v posteli chodí behať. Už by mu ani vôbec neprekážalo robiť tie veci, ale prekáža mu to, lebo to tak doslova chce. Chce sa vnímať tak, že on chudáčisko sa vzdal niektorých potešení v živote a ako odmenu vidí to, že asi do konca života bude pociťovať benefity v podobe neustále sa zlepšujúcej postavy a prekypujúceho zdravia. No lenže omyl! Jeho odmena bude asi taká veľká (malá), aké je jeho vynaložené úsilie. Spravil pár zmien vo svojom živote, uvidí pár výsledkov a tým to hasne. Problém je v tom, ako si to pán D. nastavil v hlave. Vnímanie jeho úsilia je totálne precenené a vnímanie jeho očakávaní je absolútne neadekvátne k jeho úsiliu.

 Crying dieter

Takže pán D. je zmierený s tým, aké obety robí. To či vôbec dosahuje nejaké výsledky, už ani nie je podstatné, len to proste robí, lebo sa to stalo súčasťou jeho života. Spraviť čosi viac? Ďalšie zmeny? Neprípustné! Ani mu nenapadne prehodnotiť svoj prístup. A dôvod? Ako som spomínal, pretože svoje úsilie vníma už teraz ako obrovské- alebo aspoň tak veľké, že sa mu už fakt neoplatí premáhať sa ešte viac. No a takto vzniká podobne neproduktívny scenár, ako keď niekto nerobí vôbec nič.

Mnohí si povedia, že áaano jasné, veď to ja viem, no ja opäť len vychádzam z toho, čo vidím každý deň. Napríklad sa pozrime na inú skupinu pánov D. v posilke, ktorí cvičia deň čo deň, pondelok cvičia cecky, tak si dajú Bench press, potom tlaky jednoručkami a dorazia to izolovanými rozpažkami a keď chcú brutálne šokovať svalstvo, tak miesto rozpažiek si dajú pec-deck. Tempo opakovaní, “vyšperkovaná” technika a všetky ostatné prvky tréningu ostali nemenné už niekoľko rokov. V šatni potom pokecajú o tom, či mali na obed kuracie prsia s ryžou alebo tvaroh s banánom a zaspomínajú na staré dobré časy, kedy vraj vyzerali o dve triedy lepšie a Ronnie Coleman mal len šťastie, že im sa na Olympiu nechcelo. Teraz už nie sú až takí dobrí, lebo veľa pracujú a aj kĺby ich trošku pobolievajú, veď to je samozrejmosť, že časom musia bolieť, takže logicky teraz nedvíhajú až také veľké váhy.

Ešte jednu skupinu pánov (a paní) D. Vám priblížim. Sú to páni a paní D., ktorí ako najväčšiu obetu svojich životov vidia to, že si začali platiť trénera. Majú pocit, že to je asi ten vrcholný počin, ktorí pre seba mohli urobiť a teraz už len stačí tri krát za týždeň ukázať sa v posilke a  všetko príde samo, teda tréner to vyčaruje. Pri nejednom tréningu mi občas prebehne hlavou niečo takéto:

“Kurva! Počúvaj kamarát, ty si vážne myslíš, že keď si tu prídeš poprdkať pár krát do týždňa, tak budeš vyzerať ako pán Boh? Juj drepy nie? Z toho sa ti točí hlávka? Dáme si predkopávačky, dobre? To je skoro to isté, neboj. A čo sa mám teraz posrať, že si si navykol na ten krémešík po obede a nevieš sa ho vzdať? Mám chodiť za tebou a vyberať ti ho z huby? Ale áno jasneee, kúp si proteín, pochopiteľne ten najdrahší, a ten ťa vysteelí do nebies, teraz si už môžeš kľudne dávať štyri Big-mac menu na posedenie.”

Našťastie mi to vždy len prebehne hlavou a potom sa usmejem a veľmi priateľsky sa snažím vysvetliť, že niektoré veci fungujú inak, pretože viem, že pán D. je viac či menej každý. Áno, každý z nás je pán D. (a áno, výber tohto písmena nie je náhodný) My by sme ho však mali vedieť identifikovať a spýtať sa samých seba:

“Heej, nie som ja náhodou debil? Fakt toho robím toľko ako si myslím? Skutočne neviem aspoň obmedziť tie koláčiky? Alebo, naozaj toho viem toľko o cvičení, že moja technika sa nemá kam posunúť? A nie sú tie sračky o kĺboch a o veľa robote len moje výhovorky, prečo nerobím ďalšie pokroky? A naozaj vyzerám tak dobre, len preto, že cvičím X rokov, nechcem a nedokážem sa posunúť niekam ďalej? Spomínam si na to, aké skvelé to bolo, keď som začal cvičiť a keď som na sebe videl úžasné pokroky? Nechcem si ten pocit zopakovať? Ak chcem, čo preto musím urobiť? Hmm, vtedy som spravil zmeny vo svojom živote, začal som robiť niečo, čo som nikdy pred tým nerobil. Takže asi by som mal opäť spraviť zmeny vo svojom živote a začať robiť niečo, čo som nikdy predtým nerobil.”

Aj ja som pán D., jeden z najväčších, čo poznám. Mám veľa vychodených pohodlných chodníčkov, ktorých sa dokážem len ťažko zbaviť a ktoré mi bránia zlepšovať všetky možné aspekty môjho života. No som si toho vedomý, nesnažím sa sám sebe nahovoriť, že som super a neustále hľadám cesty von. Neviďme v sebe Bohov, za to, že sme sa raz pre niečo odhodlali, ale hľadajme všade príležitosti, naučiť sa niečo nové. Či už je to v športe alebo v čomkoľvek. Napríklad aj pre niektorých pánov a pani doktorky (podotýkam niektorých) platí, že ak kedysi vyštudovali medicínu, nerobí to z nich nič viac ako bývalých študentov medicíny, v prípade, že ich znalosti sú aktualizované asi ako môj profil na pokeci.

A na záver niečo ako slogan, ktorý som si práve vymyslel (možno taký dajaký aj existuje, čo ja viem): “Prekonajme náš komfort raz a budeme sa cítiť lepšie na chvíľu, prekonávajme náš komfort pravidelne a budeme sa cítiť lepšie celý život.”

Skúste si pozrieť aj iné moje články

Viac mojich článkov

About author View all posts

Tomáš Gibej

Som v prvom rade človek. V druhom rade som človek, ktorý pracuje piatym rokom ako osobný tréner. V treťom rade som človek, ktorý neustále hľadá spôsoby, ako zlepšiť kvalitu života, či tak nejako sa to hovorí. Vo všetkých ďalších radoch som človek, ktorý rád cestuje a objavuje, ktorý rád cvičí a medituje, ktorý rád priberá a chudne. Som tiež človek, ktorý píše túto stránku aby sa podelil o svoje nekonečné vedomosti a skúsenosti, aby mal pocit, že je z neho aký-taký úžitok v spoločnosti. No a nakoniec som človek, ktorému sa zväčša ako-tak darí uspokojovať svoje fyziologické potreby, aj bezpečie a istotu pociťujem, lásky a spolupatričnosti sa mi niekedy tiež dostane, aj úcty a uznania sa zvyknem dočkať- tak sa teraz trochu sebarealizujem.

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

%d bloggers like this: